Rok 2013 bol pre našu (ako my hrdo hovoríme “dropzónu”) hektický. Lietanie na vysoko výkonných padákoch má mnoho záludností. Každý swooper musí nájsť spôsob, ako sa prepracovať k jemu požadovaným výsledkom bez toho, aby sme sa každoročne stretávali na memoriáli na jeho počesť. Preto tréning na očovských pastvinách je niečo iné, ako lietanie nad obrovským bazénom, vzhľadom na pristávaciu rýchlosť vyššiu ako 100 km/hod. S takýmto pocitom sme sa rozhodli sa koncom roka 2013 zúčastniť medzinárodných majstrovstiev Dubaja.
Ani tam však nie je všetko dokonalé. Miestny princ (mimochodom tiež parašutista) síce dal navoziť nový ostrov a postaviť pristávaciu dráhu na pylónoch pre najluxusnejšiu dropzónu sveta, no napríklad taký Nick Batsch im ho po pár rokoch preletel celý krížom a pristátia do vody v Perzskom zálive nie je to o čo by zúčastneným prioritne išlo. Preto Medzinárodná parašutistická federácia promtne zmenila pravidlá pre disciplínu Canopy piloting. Dubajčanov, aby nemuseli dodačne predlžovať ostrov napadlo, že nám skrátia dolet podmienkou, že súťažiaci musí pri prelete vstupnej brány ťahať nohu po vode namiesto tradičného preťatia brány vo výške 1.5 m. Toto viedlo v poslednom období k viacerým zraneniam a bolo cieľom kritiky významných predstaviteľov tejto disciplíny.
Každopádne súťaž a jej atmosféra bola fantastická. Slovenskí zástupcovia po dobrom nástupe postupne strácali pozicie, no po záverečnom vyhodnotení nevládla porazenecká nálada. Roman Dubský obsadil 10. miesto, Lenka Čellárová zozbierala dostatok skúseností, aby sa v budúcnosti odlepila z chvosta výsledkovej listiny.
Tomáš Marcinek po ukončení presnosti pristátia neskrýval sklamanie z 28. miesta. My veríme, že jeho čas ešte len príde.
Ej veru, boli to riadne činžiaky v tom Dubaji. Presnosť by sa z nich dala skákat z balkóna a hore za pár sekúnd výťahom. No, je to trochu iný svet ako na našej rodnej hrude.
– text by Janci –
