Admin

Aj tento rok sme s Lenkou absolvovali najväčšie skydiverské svetové preteky. V podstate je v Dubaji úplne všetko naj…. Našťastie túto kombináciu Manhattanu s Disneylandom na arabský spôsob sme si obzreli už minule a tak sme tento rok už nechodili s otvorenými papuľkami. Veď čo by sme neofrfľali, ako správni Očovania, všetko, čo je “vyše” ako u nás doma.

V Dubaj Desert Campus sme si išli nacvičiť pravé skydive “poťapkania” pred zoskokom, keré sa v 182-ke veľmo zle trénujú. Veď v Twin Otteri s najlepšími swoopmajstrami sveta by sa nikto predsa nechcel strápňovať, že sa nevie ani riadne cool pozdraviť.
Veru, pred tréningom som sa aj na sekundu zamyslel v štýle “Jano, čo tu robíš”, ale hneď po prvom pristátí na speede som zistil, že luft je aj Dubaji podobný, 75° uhol je aj tu 75° a metre majú tiež rovnako. A keď som videl chlapcov, čo skákali za mnou sa dokrbáľať do cieľa v prachu a púštnom piesku, hneď tak akosi automaticky sebavedomie začalo stúpať.

Samotná súťaž bola nádherná kombinácia adrenalínu, frajerskej túžby predbehnúť všetkých skúsenejších, chuti letieť úplne na hrane a pritom sa nezabiť a hlavne sa zase o kúsok posunúť v tejto úžasnej parašutistickej disciplíne, pri ktorej ženy híkajú od údivu a chlapi zazerajú na “kaskadérov a samovrahov”.

Keďže zoznam ľudí ktorí nás podporujú v našom úsilí reprezentovať Slovensko je siahodlhý, obmedzím sa len na poďakovanie mojim rodičom, bratovi a švagrinej za podporu, ktorú som tento rok zase “trochu” potreboval.
A kamaráti vedia, že očovská partia je skvelá, ale to si ani nemusíme hovoriť.

Jano